ČWA - Česká windsurfingová asociace

Ani za siedmimi horami ani za siedmimi dolami, ani sa tam voda nesypala, ba dokonca sa ani piesok nelial...... Ale aj napriek tomu dosť ďaleko, teda aby som bol nepresný 4000 km z rodného mesta. Tak práve tam v Puerto de Santa Maria sa konali tohoročné majstrovstvá sveta v RACEBOARDe. Vzhľadom na to že nové olympijské RS:X-y neboli dostupné v dostatočnom množstve a v rozumnom čase bolo to vlastne najväčšie meranie síl windsurfistov v kurzovom pretekaní tento rok. O úrovni hovorí nielen počet, ale hlavne kvalita pretekárskeho poľa, ktoré sa zišlo v Španielsku.( 93 mužov, 35 žien) Raceboard-isti, mistral-isti, formu-listi, dokonca aj slalomári a freestyle-isti či dinghy-sti to všetko sa naháňalo po vodách cadizského zálivu prvý októbrový týždeň. Vyzbrojený prototypom „numer 2“  slimovej maratónskej špeciálky som sa z dostatočným časovým predstihom vybral na tréning na preteky do Cadizu. Pretože pravidlá triedy RACEBOARD od dnešného roka zahŕňajú aj hybridné plaváky na vode sa pohybovalo väčšie množstvo nielen old school raceboardov, ale aj hybridov od exocetu, starboardu a samozrejme nový olympijsky RS:X. Už jazdenie pred pretekmi ukázalo že naozaj veľa bude záležať od poveternostných podmienok. Najmä stredne silný a silný rovnomerný vietor vyhovuje hybridom aj keď samozrejme záleží na tom, kto na danom plaváku stojí. V slabom vetre je to samozrejme závod vo veslovaní pri ktorom možno mali raceboardy navrch, ale aj tak záležalo od toho kto koľko odmáva. Jasne rýchlejšie boli raceboardy len v jednoznačne „Non planing conditions“ kedy už ale netreba mávať do zbláznenia.

Španielsky „maňana“ prístup poznačil začiatok pretekov. V prvý deň sme sa na vodu dostali len hodinu po tom čo sme mali, čo bolo horšie, najmä pre pretekárov bez podpory bol fakt, že sme potom ešte hodinu a pol postávali na vode kým nám postavili trať a pustili sa do štartových procedúr. Vietor medzitým samozrejme zhasol a vzhľadom na to že sme štartovali v ústí prístavu, kde je najsilnejší prúd hneď v úvode sme si pocvičili aj štarty a zistili ako vyzerá čierna vlajka. (je čierna pozn. autora). Počas takmer celej prvej rozjazdy som viedol aj napriek faktu že som na prvom zaďáku zlomil najdlhšiu spiru. Na poslednom zaďáku ale smečka prenasledovateľov na RS X och dostala pofuk pri hornej boji a ja som sa mohol len pozerať ako prileteli až za mňa a dvaja z nich, pretože posledný zadobok do cieľa bol ostrý ma nakoniec aj po ceste do cieľa prevalcovali. Nasledovala našťastie prestávka, takže som mohol na brehu vykombinovať náhradnú spiru. Čakalo ma tam ešte jedno prekvapenie. Diskvalifikácia za predčasný štart. Takže som ešte stihol napísať protest a rozhodcovská komisia po zhliadnutí videa so štartu nakoniec večer  rozhodla v môj prospech.

V druhej rozjazde poobede som sa už nesnažil nič nenechávať náhode a mával som čo sa dalo. Náročné podmienky na hranici sklzu keď maju RS:X-y navrch pri kurzoch po vetre dali naozaj zabrať. Poučený z prvej rozjazdy a faktu, že ani pol zaďáka nieje náskok tlačil som na pílu, až kým so nebol v cieli. V závere sa začali jednotlivé skupiny miešať do čoho sa ešte pripojili baby, takže bolo veľmi ťažké odhadnúť, kto je mojím prenasledovateľom a kto má ešte kolo. Rozjazdu som dotiahol do úspešného záveru ba dokonca s odstupom asi dve a pol minúty pred druhým.

Druhý deň, tretiu rozjazdu, sa síce rýchlejšie, ale predsa opakoval maňana prístup. Našťastie sme stihli odjazdiť prvú rozjazdu v relatívne silnom vetre. Raceboardy a hybridy sa miešali medzi sebou ako sa patrí. Veľa záležalo od toho kto príde prvý na stúpačkovú bójku a s vetrom preletí aj pomerne dlhý zadobočák na outher loop. 4 miesto v rozjazde – OK. Medzitým ale vietor zhasínal takmer do 0, takže pre našu skupinu sa 4. rozjazda odjazdila až v poobednej bríze.

Štvrtá rozjazda - festival v mávaní. Po nie veľmi podarenom štarte som sa v priebehu stúpačky vysekal na druhé miesto na hornej bójke za Curra Manchona (ESP 9) s asi 30 metrovou stratou. Pozreli sme na seba a začali ....... Dve kola sa pohyboval odstup od 20-40metrov. Predviedli sme match race, za ktorý by sa nemuseli hanbiť ani v americkom pohári. Ale nepustil ma, aj keď mu do smiechu v cieli veľmi nebolo a obaja sme bolí zrelí na kyslíkovú masku. Ani sme veľmi neregistrovali fakt, že zvyšok štartového poľa sa vzdialil a ostatní dostali asi pol kola.

3 deň prebiehalo ráno všetko prekvapivo hladko, pretože organizátori sa rozhodli dobehnúť v posledný deň kvalifikácie stratu v počte rozjazd oproti rozpisu. V piatej rozjazde som cele prvé kolo bojoval s neskorší víťazom Julienom Bontempsom (FRA 6), ktorý ma po dobrej prvej stúpačke doletel na svojom RS:X-ovom rýchliku na prvej raume, ako keby som mal vytiahnutú ručnú. Zahryznutý v rahne som ho ale udržal na zaďáku za sebou dokonca sa mi podarilo udržať v sklze, aj keď on z neho vypadol a nadrobiť par metrov. Na druhej stúpačke som sa snažil náskok ešte zväčšiť lebo mi bolo jasné že RS X y budú na zaďaku atakovať. Julien to nakoniec trocha nezvládol a ostatným sa ma síce podarilo dobehnúť, ale nie predbehnúť.  Nasledovala prestávka na brehu.

V šiestej rozjazde som absolútne netrafil prvú stúpačku už odhliadnuc od toho že cele krídlo RS X-ov absolvovalo stúpačku v „švungu“ a už na prvej bójke som mal stratu raumu a pol zaďáka. Robil som čo sa dalo, ale aj tak to stačilo len na 14 miesto. To ma z priebehu celých pretekov mrzí asi najviac.

V siedmej rozjazde správne nabudený som si istým spôsobom vynahradil predošlé sklamanie. Dobrý štart aj prvá stúpačka, dosť vetra na zadobočáku a zaďáku aby som ho odjazdil v sklze. Náskok som v druhom kole ešte zväčšil takže som do cieľa prišiel 4,5 minúty pred druhým.... To zrejme nepotrebuje komentár. Po tejto rozjazde bolo jasné, kto je kráľom v strednom vetre a všetci sa modlili, aby sa takéto podmienky už neopakovali. Siedma rozjazda bola poslednou rozjazdou kvalifikácie a po jednodňovej prestávke ma posunula opäť na vrchol celkového poradia.  Musím sa priznať bol to dobrý pocit aj keď mi bolo jasné že ešte nieje koniec.

Spolu z finálovými rozjazdami sa dovalilo aj silné Levante. Bolo jasné že prišiel čas RS:X-ov. Ráno sa začalo stresom vyplávavania z prístavu. Na vodu sme totiž odchádzali v momente najväčšieho odlivu, keď aj tak nepríjemná betónová „playa asfaltica“ - slip v pristave už takmer neexistuje, ale hlavne je zakončený šmýkajúcimi sa polmetrom za ktorým je hneď hlboká voda z obrovskými balvanmi na ktorých a dá úplne ideálne dokaličiť. 130 pretekárov a mnohí ako teľatá za začali súkať do vody. Folklórny festival pod názvom „preži odchod od brehu“ Najlepšie čísla boli zrejme skracovanie plutvičiek na asfalte, brúsenie poťahu na rahne, niekto tam dokonca predviedol aj veľmi efektný pád na kostrč. Proste chaos ... samozrejme to bol jediný deň kedy boli stavitelia trate aj rozhodcovia dochvíľny. Takže napríklad ja som sa po 20 minútach státia v prístave dostal na štartovú čiaru asi 5 minúť pred signálom výzvy. V momente keď som pochopil že potrebujem predĺžiť rahno lebo fúka až príliš, začali štartovú procedúru a bez motoráku a  pomoci bolo nemožné niečo ešte v metrových vlnách stihnúť. Takže som absolvoval rozjazdu v pozícii Robin Hood a vykúpal sa podstatne viac krát, ako by bolo vhodné alebo potrebné. 23 miesto a najmä fakt, že to bola rozjazda v ktorej mi opäť moji najväčší súperi odskočili o minimálne 10 bodov. 9. a 10. rozjazdu som sa síce snažil, ale  2x22 a fakt že som jazdil vyrovnane je naozaj dosť malou útechou.

Pretože si kalich horkosti treba dopiť až do dna  posledný deň pretekov – opäť silný vietor a k tomu ešte zmena rozpisu, takže sa odjazdia nie jedna ale dve rozjazdy. 15,29 zapečatili môj osud a vďaka poslednej rozjazde som vypadol aj z top 10.

13. miesto na svete by asi nemalo byť sklamaním aj keď má po troch dňoch vedenia trocha trpkú príchuť. Pravda je že by bolo zrejme trocha drzé vyhrať jeden rok aj ME aj MS, ale sranda by to zrejme bola. Možno som si  svoju dávku šťastia vybral už na ME kde išlo všetko bez chyby, a možno je to všetko preto, že nepreposielam všetky hromadné maili, ktoré majú priniesť šťastie ďalej tak ako sa má. To už je teraz asi jedno.

            Prvý či posledný, spokojní či sklamaní, všetci sme pod vedením „lokálesov“ absolvovali tour nočnými podnikmi. Smečka zdravého jadra zhruba 80 windsurfistov a -tiek kočovala po meste. Niektoré podniky sme opúšťali dobrovoľne niektoré nie. Finálový deň sa končil niekde o 6tej nad ránom a nebolo porazených iba samí víťazi. Alebo to bolo naopak? To už si celkom presne nepamätám.

            Tento rok som jazdil hlavne pre vlastné potešenie. Zistil som že dokazovať niekomu niečo nemá význam.  Tých čo sledujú presviedčať netreba, a tých čo 15 rokov môjho windsurfingu nepresvedčilo ľutujem. Vlastne nie, neľutujem ich, lebo sú mi ukradnutí  ...........

PATO  (SVK1)